Deň 1.: Bolí vás zub.
Dáte si ibuprofén/ataralgin/nohy na stôl (*nehodiace sa škrtnite)
Deň 2.: Bolí vás zub.
Dáte si ibuprofén.
Deň 3. – ráno: bolí vás zub.
Dáte si ibuprofén.
Deň 3. – obed: bolí vás zub.
Dáte si ibuprofén.
Ehm, nemali by ste sa nad sebou zamyslieť? A napríklad vyriešiť problém tým, že zájdete k zubárovi?
Ako to vyzerá v prípade IT?
Ten …. systém zas nefunguje. Lup, reštart. Už zas to zatuhlo, lup, reštart. Ten server nefunguje, lup, reštart. Už zas nefunguje, lup, reštart.
Tak ako v prípade boľavého zubu nepomôže zvyšovanie dávky ibuprofénu, tak ani reštart nerieši príčinu problémov. Prvé náznaky módy reštartu môžeme badať už v DOSe, kde sa však jednalo len o chabé pokusy o zavedenie novej maniery. Skutočný zdokonalenie a dotiahnutie reštartovania ad absurdum priniesli až nasledujúce systémy Window.
Vzor chovania Reštartér je pandemický a nebezpečný. Vychádza z toho, že osoba nerozumie technike natoľko, aby našla správne riešenie a nemá sa ani koho spýtať. Preto siahne po zaručenom reštarte. To, že sa reštartom problém neodstráni, nevadí. Hlavne, že je zase chviľku kľud a všetko “funguje”.
Ak si Reštartér reštartuje dokola len svoj počítač, nie je to až také zjavné. Horšia je situácia, keď má takýto reštartér na starosti centrálny firemný server, ktorého štart trvá dobrých päť minút. Typické situácie sú:
- Nefunguje pošta? Reštart.
- Nefunguje sieť? Reštart.
- Nefunguje vysavač? Reštart.
Ako vidíte, Reštartérovi nezáleží na to, čo je skutočná príčina problému. Napríklad u vysávača asi nebude préblém v tom, že nevie získať IP adresu.
Ak ste u seba identifikovali príznaky Reštartéra nemusíte ešte hádzať klávesnicu do žita. Možno sa vám na prvý krát nepodarí odhaliť príčinu problému. Každopádne sa pri každom reštarte sa zamyslite a pokúste lokalizovať príčinu. Pretože pokiaľ nebude včas odhalená, je možné, že sa objaví ďalšia ešte zákernejšia príčina a navzájom sa budú maskovať.
