Ej bisťu. Tuto za kopčekom, hneď vedľa dedinky v údolí, je Hybe. A tam Pacho Hybský zbojník.
“Baúúú! Vaúúú!”
“Pánske vozy idú! A veľkú ťrchu nesú! Tam musí byť dukátov!”
“Kde?”
“Neďaleko Važca!”
“Nááá kóóónééé!”
“A kde by sme ich vzali?”
“… No, tak utekajme.”
Vtipné, zábavné. Teraz zmeňme žáner. Z humorného filmu sa prenesieme do amerického thrilleru.
Za siedmimi horami a siedmimi daňovými systémami, niekde na pomedzí Lamanšského prielivu a Balkánskeho poloostrova, bola malá sotfvérová firma. Darilo sa jej. Inu bohatieri z manažmentu si povedali: “Načim je nám do sveta sa hotovať.”
I začali plány na veľkú expanziu do zemí amerických plánovať.
Prileteli do Ameriky. Tu ich nie chlebom a soľou uvítali, ale dolárom a hamburgerom ich hostili. I manažment šťastne grafíky v exceli vyfarboval a revenue si počítal a index na burze zvyšoval. V každom štáte ich vítali s radostným džavotom a s nadšením v očiach softvér nakupovali.
I bohatieri a hrdinovia skoro by na vavrínoch zaspali, keby sa do zeme Texas zvanej nevybrali.
Hamburger uvítací čakali. I právnici v kravatách s kufríkom k nim pristúpili, rukami si s nimi potriasali. Uchlácholení bohatieri si ani nevšimli, odkiaľ tu na nich právnici zbrane vytasili. I bohatieri naši, do hlavní softvérových patentných brokovníc pohliadnuť museli.
“Bohu dušu a nám doláre”, zrúkol hlavný právnik, význemne softvérovým patentom zahrozil.
Hádam aj o gate by ich zbojníci v právnickom háve pripravili, keby si bohatier Ivánuška na radu starej matere nespomenul.
“Ivánko. V ďalekých zemiach amerických, tam kúsok za Picburgskými humnami, v sklenennom paláci, žije kráľovná ríše Kaľifornskej. Ak by si sa v problémoch ocitol, na toto telefónne číslo zapískaj. Pomoc dorazí.”
Ivánuška neváhal, na číslo zapískal. Div divúci sa udial.
Zo zeme začali právnici vyskakovať, ani čoby prútkom čarovným šibol. I banditi za právnikov preoblečení, čo softvérovými patentnými bambitkami mávali, sa na útek dali. Fujázdili preč, ani čoby sedemhlavý protimonopolný úrad v pätách mali.
Keď sa banditi sťaby gáfor vyparili, z diaľky sa do uší bohatierom prevolávanie na slávu donieslo. Ľudia z malých aj veľkých softvérových firiem na ulice vychádzali a na slávu bohatierom prevolávali.
“Dobrý človeče, prečo tak rozradostený jasáte a kotrmelce z radosti metáte?”, pýtal sa Ivánuška.
“Zachránili ste nás! Títo banditi kradli financie z našich softvérov a vždy nám bambitkami patentnými hrozili. Ani web stránku sme si spraviť nemohli.”
I vyzeralo všetko dobre, softvér sa predával, trh rozkvital. Čitateľovi však neunikne jeden detail. Kam sa banditi podeli? Kde tie svoje nové pikle kujú, ako ozbíjať softvérárov svojimi patentnými bambitkami?
. 
