Kde bolo, tam bolo, žil si raz ty – čitateľ. Čítal si knižky alebo leporelá. Čítal si blogy a občas si niečo napísal. Z poštovej schránky si mazal spamy. Svet upadal do šedi, stereotypu.

Raz si úplne stereotypne narazil na jeden blog a úplne stereotypne si sa chystal blog zavrieť.

Zrak ti padol na dva riadky textu. Tep sa ti zrýchlil. Množsvto adrenalínu abnormálne stúplo.  Farba tváre sa ti zmenila na nesterotypne červenú. Vyskočil si zo stoličky a rozbehol si sa niekam do neznáma.

…

…

Akú spomienku príbeh zanechal? Možno pocit urgencie z niečoho neznámeho. Možno len zmätok.

Zakončenie príbehu je až prekvapivo dôležité. Určuje, ako sa k danému príbehu budeme stavať po mesiaci alebo rokoch.

Zmeňme koniec príbehu na iný.

…

…

Kde bolo, tam bolo… …

Zrak ti padol na dva riadky textu. Tep sa ti zrýchlil. Množsvto adrenalínu abnormálne stúplo.  Farba tváre sa ti zmenila na nesterotypne červenú. Chvíľu ti trvalo, než si sa ukľudnil. Mávol si nad textom rukou. Potom si vstal zo stoličky a šiel si si uvariť dobrú voňavú taliansku kávu.

…

…

Spomienka na tento príbeh je odlišná. Rovnaký, neznámy problém bol nakoniec rozpustený v spomienke na kávu.

Predstavte si, že robíte prezentáciu k vášmu produktu. Veľa úsilia určite venujete nástupu. Prvých pár sekúnd rozhoduje. Majoritnú časť venujete samotnému obsahu. Vybudujete ho, štruktúrujete ho, upravujete. No a záver? Akosi už nezostal čas.

Prezentujete. Nástup sa zadarí, obsah prezentujete výborne, ale koniec je ako vytiahnutý z popolnice. Nepremyslený, neplnohodnotný, nemastný, taký voľajaký chabý.

A pritom platí, že záver silne ovplyvňuje spomienky.

K tejto krátkej úvahe ma doviedla výborná prezentácia Daniela Kahnemana, ktorú som našiel v článku na Goalscape.com – Profit alone is stupid goal.